História

História

Prvá písomná zmienka

Prvé písomné zmienky o obci sa objavujú v druhej polovici 13. storočia. Z obdobia panovania kráľa Ladislava IV. Kumánskeho (1272-1290) pochádza správa o nechvalne známom čine Dionýza, syna Boduna z ďurkovskej vetvy rodu Aba. Dionýz vzal násilím z domu Lacka, syna Mikuláša z Olšovan, 6 tabiel slaniny.

Andráš Vályi vo svojej publikácii pri opise vyše 500 sídiel datuje prvú zmienku do roku 1272, jej obsah však neuvádza. Ďurkov opisuje ako zemepánsku dedinu, v ktorej sa o majetky delilo niekoľko významných rodov. Ďalšia zmienka pochádza z roku 1275 a hovorí, že Bodun získal donáciou kráľa Ladislava IV. majetok Chlmec a Kochanovce (Büky) v Zemlínskej župe. V zmienke z roku 1276 o ďurkovskej vetve, S. Tóth uvádza, žee synovia Juraja z Ďurkova - Bodun a Eturuh zdedili majetky na základe testamentu, pričom Bodun získal v Šarišskej župe dediny Büki, (Büki-Chabžany), Janovík, Berki a Tencuzege. V Abovskej župe patrili Bodunovi majetky v sídelnom Ďurkove, Ďurďošíku a Trsťanoch. Dokument z roku 1283 potvrdzuje, že v čase delenia majetkov drienovskej vetvy rodu (pred rokom 1283) už patrili Chabžany a Janovík Bodunovi, ktorý bol ich susedom. Z toho dôvodu bol prizvaný k vymedzeniu hraníc majetkov dedičov drienovskej vetvy.

Pôvod názvu obce

V pôvodných písomnostiach sa prvá forma názvu objavuje v latinčine „ vila Gurke , Gyurke, maďarsky Gyorke „. V slovenčine sa s názvom obce stretávame až v roku 1806 vo forme Djurkow.

Významné historické udalosti

Správa z roku 1323 podáva obraz o účasti Budunovej rodiny v povestnej Rozhanovskej bitke, ktorá sa odohrala 15.6.1312. Budún so synmi v nej bojoval na strane Matúša Čáka Trenčianského a Omodejovcov proti kráľovi Karolovi Róbertovi. Po prehratej bitke sa všetci stiahli do opevnenia v Ďurkove. Kráľ Karol Róbert do Ďurkova poslal posla Ladislava, syna Pavla Kompoltyho, Budúnovho bratranca, ktorý jediný z Abovcov prešiel na stranu kráľa. Posol žiadal o nocľah pre družinu, no obrancovia vedeli, že zo strany kráľa sa jedná len o zámienku ako dostať opevnenie bez boja a tak posla pred bránou zabili šípom. Nasledoval boj, ktorý trval údajne veľmi krátko a v ktorom väčšina obrancov zahynula. Tým, ktorí prežili, kráľ majetky odňal a podaroval ich druhému synovi Pavla Kompoltyho, Imrichovi a jeho švagrovi slavonskému bánovi Mikčovi. Po odňatí majetkov sa pozostalí dlhé roky domáhajú ich prinavrátenia, no márne.

V roku 1361 bol Ďurkov rozdelený na dve polovice medzi synov Imricha Kompoltyho. Kráľ Žigmund obec v roku 1397 daroval bratom Imrichovi, Jánovi a Mikulášovi z Perína, čo potvrdzuje aj listinou z roku 1405. Historické pramene však tvrdia, že v skutočnosti majetky ostali vždy v držbe synov Imricha , ktorý však už v roku 1369 užívali predikát „ z Visonty „ / sídlo v Hevešskej stolici, ktoré sa stalo ich sídelným /.

Obec bola až do 16. storočia bohato zaľudnená, no po morovej epidémií v roku 1710 ostala takmer ľudoprázdna.

Významná udalosť sa v chotári obce odohrala 26.10.1672. V krvavej bitke sa tu stretli kurucké Rákocziho vojská s kráľovskými labancami. Priebeh bitky zaznamenal vtedajší reformovaný farár. Spočiatku sa vyvíjala v prospech kurucov, no po zrade ich veliteľov ju prehrali a v poli ostalo vyše 1000 mŕtvych, ktorých nemal kto pochovať. Farár spomína, že dlhé roky po tejto udalosti bolo pole posiate kosťami. Po nich dostalo pomenovanie Čontoše /od maďarského slova „ čont „, v slovenskom význame „ kosť „ /.Po roku 1715 sa sem sťahuje nové väčšinou slovenské a rusínske obyvateľstvo.

V II. polovici 18. stor. dostáva obec do léna za zásluhy v boji, viedenský plukovník Endre Rakovszký. Podľa maďarského geografického slovníka z roku 1851 tu ešte v polovici 19. stor. majú majetky aj zemepánske rodiny Szemereovcov a Zomboryovcov. V obci, Endre Rakovszký v obci dal vysadiť krásny park s cudzokrajnými drevinami a záhradnou architektúrou. Majetok slúžil jeho potomkov takmer 200 rokov, do roku 1945, kedy bol konfiškovaný.